Pevná vôľa, prečo si myslím, že nie je podstatná?

Priatelia, často sa stretávam s tým ako mi ľudia hovoria, že nemôžu schudnúť lebo nemajú pevnú vôľu. Môj názor je, že cítiť sa dobre a byť šťastná vôbec nezávisí od toho či máme alebo nemáme pevnú vôľu. Niektorí ľudia mi hovoria: „Veronika, tebe je tak super, ty máš pevnú vôľu, povieš si a makáš! Hm áno keď som ešte nebola uvedomelá, tak som dokázala vydržať napríklad týždeň bez jedla, alebo som za týždeň schudla 10kg, alebo som si určila, že budem každý druhý deň chodiť behať, cvičiť atď. a niekedy by som si dala zlomiť aj ruku len aby som vyhrala, ani prechladnutie mi nezabránilo ísť trénovať, moja pevná vôľa bola tak silná, že som to veľa krát potiahla len hlavou, ale fyzicky som už dávno nevládala. A to je presne tá situácia kedy máme pevnú vôľu tak silnú, že už nedokážeme vyhodnocovať riziká.

Napríklad dnes idem behať lebo som si to tak určila. Lenže dnes sa mi akosi ťažšie behá ako včera hm, ale ja sa nezamyslím PREČO sa mi ťažko dnes behá ? Momentálne ma to nezaujíma, pretože moja vôľa je dnes zabehnúť 10km tak ako včera! Tak si dám motivačnú hudbu, pripojím silu myšlienky- vizualizáciu, ciele a pod. a behám. Lenže moje zameranie je, že to musím dať! Pritom necítim signály môjho tela, ktoré mi dáva najavo, že daj si pauzu, nie si dostatočne zregenerovaná, POZOR hrozí úraz, bolesť atď.!!! Tým pádom moje telo dostávam do stresu a môže sa mi stať, že ma začne bolieť koleno, alebo som sa pretrénovala, preťažila som to atď., a tak už nie som schopná ďalej trénovať. A tým, že stále som to nepochopila, tak začnem nadávať, že prečo sa mi toto muselo stať, som nervózna, naštvaná a najbližšie dni si už asi nezabehám.

To je jeden prípad, ale je tu aj ďalší dosť častý prípad a to je to, že celý deň sedíte v práci, kde máte stresy, aj vás to trochu baví, ale sú tam stresy. Z toho sedenia sa na vás nejaké to kilečko nalepilo a tak si poviete, že začnete behať lebo chcete schudnúť. Po celom dni prídete domov a nejako veľmi sa vám behať nechce, ale povedali ste si, že to aj napriek tomu dáte. Už beháte a počas toho proste cítite, že je to skôr trápenie ako niečo čo vás baví, a vy tu vzdialenosť akú ste si určili odbehnete. Takto to robíte možno 2 týždne , mesiac , mesiac a pol (záleží od vašej pevnej vôle) a potom sa čudujete – mám upravenú stravu a behám pravidelne …km a neschudla som ani gram! A prečo asi? Lebo STRES! Stresujete svoje telo najprv v práci a potom počas behu. Tu je potrebné si uvedomiť a vyhodnotiť PREČO TO ROBÍM? Lebo ma to baví alebo musím lebo chcem schudnúť?

Poviem vám moju skúsenosť. Chodím pravidelne na hrad, niekedy behám, niekedy si dám chôdzu. Idem s tým, že ma to baví, je to pre mňa relax, prichádza inšpirácia, často na tej ceste prichádzajú témy, ktoré už píšem do druhej knihy a minule som sa tak pozastavila. Išla som po tej istej trase a tak som to nejako silila, že to dám aj rýchlejšie ako minule. Lenže bolo tam moje chcenie – to dám! A tak som sa zastavila a sama seba opýtala: „ Veronika, o čo ti ide? Veď s nikým nesúťažíš, čo riešiš??? Uvedomila som si, že si tu cestu už vôbec neužívam, ale vidím len ten cieľ a čas kedy tam prídem. Tak som si povedala, že je mi to jedno, som rada, že som tu, vôkol mňa je krásna príroda, nikoho nikde navôkol, a nechala som sa voľne vtiahnuť do toho krásne znejúceho okolia lesa. Bolo to nádherne, bola to neskutočná sloboda. Ani neviem ako som vyšla hore na hrad, ale zdalo sa mi to veľmi ľahké a rýchle a tak som si hore dala dychové cvičenie – nič len som dýchala, nič som si nepredstavovala, nemeditovala, len som si dýchala a relaxovala. A tak som išla naspäť po normálnej ceste a mala som chuť si zabehať zľahka tak som si to celé odbehla až dole a nebolo to pre mňa žiadne trápenie, nič len voľnosť, sloboda, odreagovanie, prečistenie hlavy a inšpirácia. Ak by som počas behu pocítila, že už to je viac trápenie ako relax, tak sa zastavím a dám si len chôdzu, veď sa nič nedeje.

Preto už vlastne ani nesúťažím , pretože nedokážem sa s niekým porovnávať. Pochopila som, že každý sme jedno – ak súťažím s tebou, súťažím vlastne sama so sebou, ja s odporom prijímam to, kde som teraz a chcem byť niekde inde – ďalej. Sem tam sa ešte objaví malá skúška ako nedávno v tom lese, no hneď si uvedomím a zastavím sa. To je to uvedomenie Sa, že nie cieľ, ale cestu si užívajte, že nestresovať svoje telo tým, že ja mám pevnú vôľu ja to dám! Ale použiť zdravý rozum a vedieť vyhodnotiť, že aha tak toto už nie je pre mňa relax, už sa trápim a k tomu sa ešte môžem dostať do rizika, že sa zraním, pretrénujem a pod. Odporúčam radšej ego v týchto prípadoch nechať doma a ísť sa len tak odreagovať – zrelaxovať.

Užívajte si cestu, relaxujte a myslíte pozitívne 🙂 

S pozdravom

Vaša trénerka Veronika